S čistým svedomím môžem povedať, že Hillsong United v Budapešti bol pre mňa najväčší koncertný zážitok. Aj keď som sa už vyjadril, že to ani tak nebol koncert. Skôr to boli chvály.
Skončilo sa to. Ej, nerád som ja velice bol, keď som zistil, že kvôli tlačenici sa mi vypredali všetky tričká. Chcel som si jedno kúpiť, chcel som ich aspoň takýmto smerom podporiť. Tak som si nakoniec zakúpil aspoň nálepku „I Heart Revolution“.
Počkali sme kým všetci návštevníci odídu.
Naobliekali sme sa, šál, čapica a bunda. Okolo 23.00 sme sa zdvihli, že sa pohneme.
A začali sme sa prechádzať po nočnej Budapešti. Od miesta diania sme si to vybrali doprava. Nabrali sme si vodu do flašky, nech máme čo piť a odfotili sme si bicykle zamknuté hore na stĺpe, heh.
Prešli sme sa po veľkom parkovisku, pričom sme na druhej strane cesty obdivovali architektonicky veľmi zaujímavo navrhnutú budovu. Vykročili sme vpred za nejakými osvetlenými veľkými budovami. Zazreli sme niečo ako sklenenú / ľadovú plochu. Fatamorgána! Skríkla Marcela. Hej bola :) . Bola to jedna z najprekrásnejších fatamorgán aké som videl. Z ľadového klziska sa pomaly stávala obrovská vydláždená plocha nejakého umeleckého námestia. Cítili sme sa ako v Aténach. A foťák nestíhal ukladať fotky… metaforicky povedané. Nočná Budapešť nám otvorila brány svojich tajomstiev. Svet maďarskej Narnie sa začal pomaličky objavovať.
Keď sme ako tak všetko na starogréckom námestí okukali, zbadali sme v diaľke niečo ako Bojnický zámok. Nadšene sme sa približovali k nemu cez most. Pod nami bolo asi miesto na nejaký vodný kanál, ale zatiaľ sme tam videli iba ihriská a veľké zhasnuté reflektory aké bývajú napríklad na futbalových ihriskách.
Zámok bol obkolesený nejakými jazierkami. Rozprávkový pohľad a ešte k tomu sme tam boli iba mi a občas nejaký človiečik. Stretli sme pospevujúcu skupinku talianskych dôchodcov. Prezreli sme si záhradu za zámkom a zrazu sa nám otvorila vyhliadka na akomsi móle pri jazere. Opustené lehátka nám spestrili romantický jazerný pohľad na osvietený zámok.
Najedli sme sa. Neďaleko nás stál akýsi zaľúbený párik – veď kto iný by sa na takomto mieste zdržiaval niekedy okolo polnoci pri pohľade na biely mesiac.
Pobrali sme sa ďalej.
Dynamické Božie dieťa – Petra zazrela hojdačky. A objavovanie Narnie nás premenilo na deti. Hojdali sme sa na krásnom detskom ihrisku, niekedy okolo pol druhej v noci. Liezli sme na preliezky, jazdili na strunových koníkoch a iných zvieratkách. Zahrali sme sa na ľodke ako nejaký námorníci. Viete, ako to chodí keď niekto nespí, no … prepne mu :-D.
Každopádne zahrialo nás to, bláznili sme sa ako malé deti, jačali a pišťali. Pomaly sme sa nasýtili a utíšili – asi po pol hodine. Peťo sa rozhodol prebádať neprebádané a chcel preskočiť na jedinú ohradenú časť: trampolíny, uzamknuté. Hovorím mu, Peťo nerob, to veď sme po silnom kresťanskom zážitku z Hillsongu, heh, ale on sa nedal a začal liezť. Dvere opustenej tmavej kabínky pri trampolínach sa pomaly otvorili. Úžasom som sa zasekol. Ozval sa piskot píšťalky, ako na futbalovom zápase a akýsi maďarský hlas. Peťo sa čudesne zatváril a radšej sa pomaly zliepal dole. … utekali sme. Istota, že sa nám nič nestane. Prechádzali sme si situáciu spätne a zistili sme, že ten človek v tej tmavej kabínky tam asi spáva, ale musel nás videť ako sme sa jašili tú celú pol hodinu. Nepríjemné.
Zazreli sme mostík, tak že sa na neho ideme pozrieť. Dievčatá išli prvé. :D
Petra tam zazrela nejakého bezdomovca, tak sa pekne naľakala, reťazová reakcia spôsobila to, že som za milisekundu zoskočil zo štvrtého schodu dole. Ďalší šok za krátku chvíľu.
A znovu späť na námestie.
Rozhodli sme sa, že si cestu spestríme a k železničnej stanici Keleti sa dostaneme trochu inou cestou. Zamotali sme sa, mysliac si, že sa nadchádzame už niekde blízko Keleti a my sme stále neboli ani zarovno „aténskym námestím“. Prechádzali sme tmavými uličkami. Nálada sa pomaly menila. Prvé myšlienky, keď sme zbadali nejakú trojicu na rohu, čo si podávajú nejaké veci – mysleli sme, že sú díleri. Budapešť začala ukazovať svoje odvrátené stránky.
Prechádzali sme okolo čudesnej záhrady plnej umelecký sôch. Začali padať poznámky ako, to je čudné, fuj ako sa tá socha na mňa pozerá a podobne.
Petra sa začala lakať už skoro všetkého. Automatický reflektor čo reaguje na pohyb sa zapol. Petra sa zľakla. Ideme okolo ohrady kde ležal pes. Peťo hovorí: Petra, pozor pes, neľakni sa :D Petra sa aj tak zľakla, a naplašila aj psa, ktorý začal štekať.
Prešli sme toľko, že nohy som som si pomaly prestával cítiť.
Prišli sme na nejaký kruhový objazd, kde stál napohľad veľmi starý strom. Okolo neho bolo položených 6 jedno-lavičiek – pre jedného človeka.
Posedeli sme si na chvíľočku.
Potom sme sa prešli cez akýsi svadobný chodník. Po bokoch stromy a trávička. V strede vydláždená cestička.
Jediným problémom sa stalo o chvíľu, že po boku sa objavili lavičky, kde spali chúdence bezdomovci.
Prešli sme teda z dievčatami vysnívanej cestičky na pravú stranu 4 prúdovky. Prechádzali sme okolo „len tak stojacej“ kabínky na chodníku a Marcela zbadala v okne nejakú ženskú čo na ňu neprimerane čumí. Ďalší dôvod na zvísknutie a pridanie do kroku, heh.
Zistili sme, že niekde úplne inde. A, že vlastne táto svadobná cestička vedie k „aténskemu námestiu“. Napojili sme sa teda radšej na starú známu cestu, akou sme na námestie prišli.
Zase sme stretli krásne šikmo navrhnutú budovu. Na blízkej križovatke sme však vpravo zazreli nejakú vysvietenú reštauráciu. 
Niekedy o pol štvrtej sme sa zase pobrali ďalej. Zastavili sme sa ešte v dvoch non-stop predajniach so zámienkou zohnať wasabi (japonský chren) :-D, že pre spestrenie pobytu.
Niekedy okolo pol piatej sme sa napokon nasáčkovali do pristaveného EC vlaku. Zaspali sme. Zobudil som sa až na to, že pohol vlak o 5:50.
Niekedy o 7:30 nás už čakalo auto v Nových Zámkoch. Konečne moja posteľ, konečne nie na nohách. Plná hlava zážitkov, ktoré som pre istotu čím skôr dal na elektronický papier.
Komentáre